Blesk z jasného neba: In memoriam Teta Kata a Phil Klein

Na kolenách rodiča, nahý novorodenec,
Sedel si plačúc, kým okolo teba sa všetci usmievali;
Ži tak, aby keď vnárať sa budeš do posledného spánku,
Spokojne si sa mohol usmievať, kým okolo teba všetci plačú.

Sir William Jones (1746–1794), z knihy Persian

__________________________________________________________________

Doteraz som o týchto situáciách len čítala. Dnes večer som sa v rozsahu pol hodiny dozvedela o úmrtí dvoch krásnych a výnimočných ľudí, na ktorých mi z mnohých dôvodov veľmi záležalo.

Prvá je sestra mojej babičky, moja Teta Kata. Z mojich spomienok na ňu sú najčírejšie tie na dlhé letá, ktoré sme spolu trávili na našej chalupe v Nízkych Tatrách.

Jedno leto s nami na chalupe bola Tety Katina vnučka Ema, ktorá je rovnako stará ako ja, a preto mi bola ideálnou partnerkou na hranie. Ema v tom období prechádzala zvláštnym vývinovým obdobím, kedy si o sebe myslela, že je drak, a preto na mne musela sedieť a škrtiť ma. Babička a Teta Kata mali plné ruky práce, aby ma udržali nažive.

Počas liet v Braväcove, moja teta, botanická maliarka, nielen že chodila na dlhé prechádzky, na ktorých črtala krásne hory, ale aj zbierala rôzne druhy kvetov, rastlín a húb, ktoré potom na chalupe maľovala. Raz, keď som bola malá, Teta Kata doniesla do chalupy jedovatú rastlinu, ktorú mala namaľovať do nejakej botanickej knihy, a nechala ju vo váze na kuchynskom stole. Táto rastlina sa skladá z dlhej stonky, ktorá sa končí štyrmi listami, ktoré rastú do kríža a v strede je veľká, okrúhla, tmavomodrá bobuľa. Ja som nenásytne milovala čučoriedky a mysliac si, že tá bobuľa je čučoriedka, som ju zjedla. Našťastie, moja mama si všimla chýbajúcu bobuľu a moje zafúľané ústa a duchaplne ma prinútila okamžite bobuľu vyvracať, a potom sa napiť mlieka.

Samozrejme nie všetky moje spomienky na Tetu Katu sú spojené s udalosťami, pri ktorých som skoro prišla o život. Spomínam si na ňu ako na krásnu, vždy moderne, a pri tom pohodlne oblečenú staršiu dámu. Vždy z nej sršal prenikavý intelekt, bystrý zmysel pre humor a vášnivá láska k vnúčatám, nielen k jej vlastným ale aj k mojej babičkiným. Pamätám si rodinné stretnutia v Tety Katinej záhrade nedaľeko hradu Devín, kde sme sa hrávali „Škatule, nehýbte sa“ v atmosfére v plnej sladkého života, lásky a rodinnej blízkosti.

Počas môjho detstva bolo veľmi populárne vlastniť „Pamätník“, malý, hrubý zošit v tvrdých doskách s bielymi stránkami, do ktorého majiteľovi rodiný príslušníci a priatelia kreslili obrázky na pamiatku. Desať ročné dievčatká boli veľmi pyšné na svoje pamätníky. Všade sme ich nosili so sebou, prezerali sme si ich, ukazovali sme ich kamarátkam a pretekali sme sa kto bude mať najkrajšie a kto najviac kresieb. Keď prišiel rad na Tetu Katu aby mi nečo nareslila, ako profesionálna umelkyňa mi na zvláštny, maliarsky papier namaľovala pohľad na grécku pobrežnú dedinku, ktorú potom vlepila do pamätníka. Deti, ktoré si môj pamätník prezreli mi nikdy neverili, že táto maľba je naozajstná.

Na každé narodeniny, alebo pri inej slávnostnej príležitosi som od Tety Katy dostala obraz. Ako decko som to nikdy nedokázala oceniť, ale moja mama tieto obrazy uchovávala ako poklad, a dodnes vysia v jej byte, kde sú v jej úschove. Teraz, ako dospelý človek, mám Tety Katinu maľbu magnólie, ktorú mne a Danielovi dala ako svadobný dar, zavesenú na poprednom mieste v našom domove.

Moja babička, korá je o niekoľko rokov mladšia od Tety Katy, je zdrtená. Teta Kata a babička boli najlepšie kamarátky, čo sa podľa mňa preukázalo aj v tom, ako veľmi sa na seba podobali. Keď ľudia videli ich zhodné oblečenie, skoro rovnakú výšku a ich príbuzné tváre, všetci si vždy mysleli, že sú dvojičky. Keď si v mysli premietam podobizne týchto dvoch výnimočných žien, dúfam, že raz budem ako ony. Jedna z nich nás dnes navždy opustila.


ZZZ

O odchode Dr. Phila Kleina som sa dozvedela len pol hodinu po tom, ako mi oznámili Tety Katino úmrtie. Keď som čítala ten smutný email nechcela som veriť vlasným očiam. Len dnes ráno som mu napísala email, kde som mu poďakovala za chválu môjho blogu, popísala som mu židovskú obec v Jerevane a povedala som mu, že sa teším na správy o tom, čo sa deje vo washingtonskej židovskej komunite Kešer Izrael, ktoré sa chystal začať písať.

Vždy s tichým hlasom, neobyčajne chytrým, ironickým, ale dobromyseľným vtipom, tento krehký a jemný pán na mňa urobil nesmierny dojem a som si istá, že aj na mnoho iných. S Philom a jeho šarmantnou ženou Charlotte som sa zoznámila v jedno jarné sobotňajšie ráno po šábesových bohoslužbách v synagóge Kešer Izrael. Vraj som ich tak očarila, že nielen že sa rozhodli navštíviť mňa a Daniela na Slovensku aby sme spolu mohli ísť na známy Novoročný koncert vo Viedni, ale navrhli nám aj, aby sme mali svadbu v ich krásnej záhrade. Z praktických dôvodov to nebolo možné, ale aspoň sme mali tú česť, že na našej svadbe Phil odriekol prvé dve zo siedmych svadobných požehnaní.

Počas nášho krátkeho pobytu vo Washingtone medzi Bratislavou a Gambiou sme mali tú česť, že Kleinovci nás pozvali na slávnostný obed pri príležitosti päťdesiateho výročia ich svadby. Porozprávali nám plno historiek o tom, ako Phil vyrastal na farme v štáte New York, o tom ako sa zoznámili a o ich randení a poukazovali nám fotografie z ich elegantnej svadby. To, že títo úžasní ľudia sa s nami podelili o ich intímne spomienky, spolu s ich synom Jonathanom a jeho manželkou Šulamis a tak nás zahrnuli do ich rodiny, bola jedna z najväčších pôct v mojom živote.

Počas pobytu v Gambii som s Philom korešpondovala o zaujímavých faktoch o tejto zvláštnej krajine, lebo vždy dychtil po vedeckých, zemepisných a historických kuriozitách.

Za posledný rok vo Washingtone sme s radosťou strávili s Kleinovcami niekoľko šábesových posedení. Vždy ma veľmi potešil pohľad Phila keď v sobotu ráno prišiel na bohoslužby, najmä keď bolo vonku horúco a on mal oblečený pásikavý, tmavomodro-biely krepový oblek, vždy bol perfektne upravený a dôstojný v klobúku a s paličkou. Phil pre mňa predstavoval vymierajúcu sortu novosvetských džentlemanov.

Phil dlhé roky trúbil na šófar – baraní roh pre kongregáciu Kešer Izrael. Daniel mi pripomenul, že Phil by začal na bohoslužbách trúbiť zajtra, keďže sa začal mesiac Elul, ktorý vedie k Roš Hašana (Novému Roku). Predstavujem si, že tento rok, Phil v pásikavom krepovom obleku trúbi na baraní roh pre zástupy anjelov v nebi.

Kleinovci boli medzi poslednými priateľmi, ktorých sme navštívili niekoľko hodín pred odchodom do Jerevanu, 25. júla 2006.