Výlet na juh od Jerevanu

V Arménsku sme boli už mesiac a pol, ale nedostali sme sa ďalej ako hodinovú vzdialenosť od Jerevanu. Keďže v pondelok, 4. septembra bol americký sviatok práce, s trojdňovým víkendom prišla naša šanca. Cez cestovnú kanceláriu, ktorá sídli v priestoroch ambasády sme si rezervovali hotel a Daniel cez Hertz International v USA požičal auto. Podľa Hertz International ako aj podľa webovej stránky Hertz.am je kancelária v centre v nedeľu zatvorená, ale pobočka na letisku je otvorená a auto je možné vyzdvihnúť tam. Keďže letisko je tým smerom kadiaľ sme mali ísť von z Jerevanu, nebol to pre nás problém.

V sobotu večer sme si hekticky pripravili zásoby jedla na nasledujúce dva dni. Tieto „zásoby“ sa skladali z fliaš vody, vajec na tvrdo, konzerv tuniaka a slaných krekerov. Aj napriek tomu, že v Jerevane bolo vyše štyridsať stupňov, zabalili sme si teplé oblečenie, keďže na ďalší deň sme mali byť vysoko v horách.

V nedeľu ráno išlo všetko ako po masle. Aj napriek tomu, že ma trochu trápil žalúdok sme z domu vyrazili len o štvrť hodinu neskôr ako sme plánovali. Suma na taxametri cestou na letisko stúpala rapídnejšie ako zvyčajne a až keď sme na to upozornili taxikára nám vysvetlil, že na letisko je iná šarža. Kým sme prišli na letisko, suma na taxametri bola vyše tritisíc arménskych dramov. Nikto na letisku nevedel kde Hertz je. Spolu s taxikárom, zatiaľ čo taxameter bol stále zapnutý sme sa vydali hľadať Hertz na najlogickejšom mieste – v príletovej hale. Nič. V odletovej hale tiež nič, ale zato sme tam našli stánok s informáciami. Dievča, ktoré ju obsluhovalo nemalo šajnu o ničom. Na stole pred ňou bol počítač s internetovým pripojením a poprosili sme ju, aby nám na Internete našla pohotovostné telefónne čísla Hertzu. To, čo nám povedala, bola tá najdebilnejšia vec akú som kedy počula: vraj nemôže zmeniť stránku letiska, ktorú má na obrazovke. Stránku Hertzu nám nebola ochotná otvoriť ani potom, ako sme jej vysvetlili, že sa vždy môže vrátiť na stránku letiska. Nie, ani za svet. V tej chvíli sme boli zároveň tak blízko a tak ďaleko od potrebných informácií. Po prvý krát som zažila, že niekto zabránil Internetu, najúžasnejšiemu zdroju informácií, vykonať službu, pre ktorú bol stvorený. Dievčina z informácií nám povedala, že musíme ísť do internetovej kaviarne, kúsok ďalej od jej búdky. Nechala som Daniela aby na ňu ďalej kričal a v kaviarni som za sto dramový poplatok získala potrebné čísla. Hneď som im zavolala, vysvetlila situáciu a na druhej strane linky mi pokojne povedali, že mi o päť minút zavolajú naspäť. Daniel medzitým od husy na informáciách vylúdil letiskovú brožúrku, kde našiel to isté číslo, zavolal ho a dostal tú istú odpoveď ako ja.

Spolu s taxikárom, ktorý nás dovtedy neopustil, sme sa vrátili k autu. Z Hertzu nám zavolali, že pre nás majú auto, ale musíme si poňho prísť do pobočky v centre, desať minút chôdze od nášho bytu. O hodinu a pol odkedy sme ráno odišli z domu sme boli späť v centre Jerevanu. Taxameter ukazoval vyše šesť tisíc dramov. Taxík sme zaplatili s ľahkým srdcom, lebo sme sa zaprisahali, že Hertz nám tie peniaze musí preplatiť a donútime ich aj aby opravili chybné informácie na svojej webovej stránke. Keď sme sa konečne usadili v kancelárii Hertzu, mladá žena, ktorá ju mala na starosti nám oznámila, že našu rezerváciu nepotvrdili a vlastne nám robia láskavosť, keď nám dajú auto. My sme jej na to odpovedali, že na Internete majú uvedené nesprávne informácie a my sme tí poškodení. Po nepríjemných desiatich minútach so zvýšenými hlasmi nám požičala auto so štyridsať dolárovou zľavou letištného poplatku a bez platenia daní, taxík nám však nepreplatili.

Keď sme začali vyplňovať príslušné formuláre uvedomila som si, že som si doma zabudla vodičák, lebo bol v inej peňaženke. Taxíkom som sa odviezla domov a o dvadsať minút som bola naspäť v Hertzi. Keď sme odtiaľ konečne vyrazili, potom ako najmenej traja muži prekontrolovali auto a ukázali mi ako funguje, bolo poludnie. Na ceste sme mali byť už pred dvoma hodinami.

Zložité a mätúce pokyny ako sa dostať von z mesta sme zvládli bez problémov a o pol hodinu sme sa ocitli v úrodnom Údolí Araratu. Z pravej strany na nás cez letný opar nakúkal Ararat a jeho malý druh. Na ľavo, než sa v diaľke premenili na predhorie ďalšieho horského masívu, sa rozprestierali zelené polia a ovocné sady. Po oboch stranách diaľnice si miestni hospodári postavili stánky z konárov a sena, z ktorých okoloidúcim autám ponúkali svoju úrodu.

Zelovocné stánky na diaľnici

Po chvíli sme si na tento fenomén zvykli a nenadchýnali sme sa pri pohľade na osobné autá so zadným sedadlom naplneným uhorkami alebo paradajkami až po vrch, tak že zelenina bola vystavená v zadnom okne ako vo výklade. Podobne sme si zvykli aj na náklaďáky naložené melónmi, ktoré mali tendenciu z náklaďáku vypadávať, ak išiel príliš rýchlo.

V jednom bode na diaľnici sme mali možnosť zabočiť doprava a urobiť si obchádzku po peknej ceste cez polia. Najprv sme prešli ospalou dedinkou, kde miestni muži posedávali pred domami a fajčili, zatiaľčo ženy ich obchádzali s chrbtami naloženými drevom, rukami plnými vedier vody, alebo sa len ponáhľali za svojou prácou. Za dedinou cesta viedla cez zelené polia k Araratu a vtedy sme na ľavo zbadali obrys stredovekého kostola a na pravo veľkú sochu opierajúceho sa muža. Kostol, ktorý sme videli je Chor Viráp, stredoveký kamenný kostol, ktorý Arméni milujú, lebo je najbližšie k Araratu, len niekoľko sto metrov od turecko-arménskej hranice. Arméni milujú Ararat viac než svoju babičku, ako to odhadla jedna cestovateľka a aj po smrti chcú byť v jeho blízkosti. Na poli pod Chor Virápom sa rozprestiera veľký cintorín, ktorý sa stále rozrastá. Keďže bolo pekelne horúco, rozhodli sme sa, že si výstup ku kostolu necháme na budúci krát a vybrali sme sa k soche.

Chor Viráp

Predavač žltých melónov a inej úrody z okolitých polí si postavil svoj stánok na perfektom mieste na fotografovanie. Zastavili sme pri ňom aby sme si odfotili Horu a kostol. Kým Daniel fotil, ja som kúpila niekoľko maličkých okrúhlych melónikov s neobyčajne tvrdou, farebnou, strakatou šupou. Potom sme pokračovali na ceste k opierajúcemu sa mužovi, ktorý bol, podľa slov predavača melónov, arménsky generál. Keď sme sa k nemu priblížili, videli sme, že sa opiera o pušku a nie o sekeru ako som si pôvodne predstavovala, mysliac si, že je to nejaký mýtický arménsky poľovník.

Opierajúci sa muž

Späť v klimatizovanom aute sme pokračovali na našej obchádzke a po chvíli sme dorazili k arménsko-tureckej hranici. Dve rady ostnatého drôtu a strážne veže istia "Zem Nikoho" medzi dvoma znepriatelenými národmi, cez ktorú pokojne preteká rieka Arax. Pomaly sme išli popri hranici, cez ktorú na naše počudovanie prechádzali osobné autá. Miestny hospodári asi majú dohodu s ruskými vojakmi, ktorý hranicu strážia. Arménsko-turecká hranica je totiž oficiálne zatvorená a neprechodná. Keďže bolo po poludní, zastavili sme pri malebnom mieste pri jednom z ramien rieky Arax a dali sme si náš skromný obed pozostávajúci z krekerov, tuniaka a maličkých paradajok.

Turecko-arménska hranica

Obed

Pri ramene rieky Arax

Pomaly sme sa pohli smerom späť na diaľnicu. Cestou sme prešli poliami a jednou, dvoma dedinkami. Na drôtoch nad posledným domom v jednej z dediniek sme zazreli pekného vtáčika, ktorého poznáme z Gambie a mali sme šťastie, že nám pekne zapózoval pre objektív.

Pekný vtáčik

Späť na diaľnici, pred povinnou odbočkou doľava k predhoriu vrchov, preč od cesty do Nachčivanu, azerskej provincie, ktorá leží oddelene od Azerbajdžanu, sme zastavili pri jednom z mnohých zelovocných stánkov kde som si kúpila zrelú slnečnicu s veľkými a chutnými semienkami. Čím sme stúpali vyššie do vrchov stánkov, ktoré už predávali len melóny, ubúdalo, až kým po jednej ostrej zákrute úplne nezmizli.

Cesta bola zrazu veľmi dramatická, nie len kvôli hlbokým priepastiam, vrcholom a nebezpečným zákrutám, ktoré lemovali cestu, ale aj kvôli dlhým iránskym kamiónom, ktoré sme museli na tejto úzkej ceste predbiehať. Každý krát sme sa vyklonili z okien auta a nášmu milému iránskemu priateľovi sme zakývali. V údoliach medzi vrchmi sme prešli cez mnohé malé osady. Keď sme konečne dorazili do regiónu Vajac Dzor, rozhodli sme sa navštíviť kláštor Noravank, ktorý postavili vysoko na jednej z hôr. Bol naňho nádherný pohľad a museli sme obdivovať staviteľov tohoto miesta, ktorí tu žili a pracovali v horúcich letách a krutých zimách vo veľmi ťažkých podmienkach.

Predbiehame iránsky kamión

Hory

Kláštor Noravank

Cesta cez Vajac Dzor do regiónu Sjunyk bola nádherná ako cesta z Údolia Araratu. Išli sme najmä cez údolia, kde cesta viedla popri rieke Arpa. Obišli sme Spandariansku nádrž, ktorá v horúčave vyzerala veľmi lákavo, ale žiaľ tam nemajú rekreačné miesta. Pokračovali sme cez ďalšie dedinky a napokon sme prešli cez policajné kontrolné miesto, čo značilo, že sa blížime k hranici kontroverznej oblasti Náhorného Karabachu. Čoskoro sme narazili na strohé upozornenie o tom, že aj napriek tomu, že má s Azerbajdžanom chladné prímerie, Arménsko je vždy pripravené na ďalší svár. Na veľkom poli kus od cesty ležal vojenský tábor so stovkami vojakov, stanov, tankov a vojenského ústrojenstva. Pokračovali sme ďalej očakávajúc, že čoskoro dorazíme k našej odbočke do dedinky Šaky. Keď sme k nej však ani po desiatich kilometroch nedošli otočili sme sa, lebo sme sa obávali, že vojdeme na územie Karabachu, do ktorého máme ako americkí diplomati zákaz vstúpiť a vrátili sme sa späť po tej istej, suchej a prašnej ceste cez polia na vrcholkoch hôr, po ktorej sme prišli. Skupiny vojakov, ktorí postávali pri ceste neďaleko tábora sme sa opýtali kadiaľ máme ísť. Boli k nám veľmi milí a uistili nás, že odbočka do Šaky je vzdialená len tri kilometre, hneď za policajnou kontrolou, cez ktorú sme predtým prešli.

Keď sme dorazili do Šaky, znovu sme sa museli opýtať na cestu, lebo náš bedeker bol veľmi zle napísaný. Nakoniec sme našli, čo sme hľadali: v nádhernom údolí rieky Vorotan, obkolesená fascinujúcimi skalnými útvarmi sa krčila malá vodná elektráreň. Auto sme zaparkovali pri pár ďalších autách pred zamknutou bránou, a keďže nikto neodpovedal na naše volenie, dierou v plote sme vliezli do areálu elektrárne. Keď sme sa k nej priblížili, s hlasným brechotom sa na nás vyrútilo asi dvadsať maličkých psíkov, po väčšine šteniatok, ktorý sa nás snažili odstrašiť. Z elektrárne vyšli dvaja muži, ktorých sme pozdravili a spýtali sme sa, či môžeme pokračovať v ceste. Bez problémov nám pokynuli, aby sme začali stúpať strmým chodníkom nasledujúc ďalšiu skupinu. Po desiatich minútach sme prišli k rieke a zabočili sme na úzky chodníček popri jej pravom brehu. Chodník sa po chvíli zúžil tak, že po ňom mohol kráčať len jeden človek a konečne sme začuli zvuk, na ktorý sme čakali. Po sto metroch sme zazreli krásny a široký Šaky vodopád. Prišli sme k nemu v najlepšom čase, lebo prúdy vody boli osvetlené zapadajúcim slnkom a plno malých dúh vytvorilo krásny svetelný efekt.

Vodopád Šaky

Cestou späť s nami pracovníci elektrárne srandovali, či vodopád ide. Elektráreň totiž reguluje tok rieky.

Keďže slnko pomaly zapadalo a boli sme dosť unavení, vydali sme sa na dvojkilometrovú jazdu do mestečka Sisian, kde sme mali prenocovať. Daniel sa chcel ísť ubytovať, ale ja som zistila, že ďalšia miestna zaujímavosť je vzdialená len kilometer od mestečka a navrhla som, aby sme sa na ňu išli pozrieť vo svetle zapadajúceho slnka. "Karahundž", ako napovedá názov, je okruh približne sto osemdesiatich balvanov, ktorý postavili pradávny ľudia z neznámych dôvodov. Stáť osamote tam, v strede polí na vrcholkoch arménskych hôr, na mieste, kde sa toho za počas uplynulých storočí udialo tak veľa a zároveň tak málo nám nahnalo zimomriavky na chrbte.

Karahundž 1

Staroveký astronomický nástroj?

Karahundž 2

Do hotela sme prišli za súmraku a ubytovali sme sa v izbe, ktorá bola vo veľkom dome s troma izbami a troma kúpeľňami na prízemí aj na poschodí. Vybrali sme si spálňu na poschodí, ktorá mala vlastnú kúpeľňu, čo však bolo jedno, lebo sme mali k dispozícii celý dom, keďže tú noc sme tam boli jediní hostia. Po krátkom oddychu sme zišli do reštaurácie vo dvore. Bola ozdobená v arménskom štýle s vyrezávaným zariadením a kobercami zavesenými na stenách. Milé čašníčky nám ukázali miestnosť kde pečú lavaš, v ktorej bola iba hlboká diera v zemi, do ktorej pochovali obrovskú hlinenú nádobu. Na jej dne zapália oheň, cesto vyvaľkajú na tenko a položia ho na dlhú, oválnu, slamenú rukavicu. Rukavicu s cestom potom švacnú o rozohriatu hlinenú stenu džbánu a voilà, hotový lavaš iba odlepia z rukavice.

Na večeru sme si dali nakrájanú salámu so zeleninou, čerstvým lavašom, horúcim instantným kuskusom a konzervovanou kukuricou. Po dlhom a únavnom dni nám večera veľmi dobre padla a čoskoro sme sa vrátili do našej skromnej izby.

Hotelová izba v Sisiane

Na rozdiel od Daniela, ktorý nevedel, čo si má s ním počať, ja som sa potešila páperovému paplónu. Pripomenul mi detstvo, keď som niekedy prespala u babky vo Vištuku. Ťažké a tak krásne teplučké periny, mäkké ako obláčik. Dúfam len, že sa tak neprenáša vtáčia chrípka...

V pondelok ráno sme vstali na svitaní a teplo oblečení sme zišli do reštaurácie na šálku horúceho čaju. Džíp, ktorý sme si objednali hodinu meškal, lebo na ňom museli prizvariť nejakú súčiastku. To nás veľmi nepovzbudilo, keďže tento džíp nás mal vyviesť na 3 3000 metrový vrch Ugchtasar, kde je možné vidieť prastaré petroglyfy - vyobrazenia vyryté do skál.

O ruských vojenských vozidlách som mala do momentu, kým sa džíp s hrmotom nedovalil do dvora hotela, dosť vysokú mienku. Náš šofér Hamlet (čo je tu zaužívané meno, ale doteraz neviem ako sa sem dostalo) si na túto príležitosť odel vojenskú uniformu. Len neskôr sme sa dozvedeli, že sa zúčastnil na sovietskom ťažení v Afganistane roku 1979.

Nasadli sme do džípu, ja dopredu, lebo mi býva zle od žalúdka a Daniel dozadu. Cítila som sa ako pravá Američanka, keď som začala hľadať neexistujúci bezpečnostný pás. Daniel oznámil, že v podlahe je diera a hneď ako Hamlet naštartoval sme cez ňu zacítili výpary z výfuku, čo len pridalo našej nevoľnosti.

Bolo nám povedané, že cesta bude trvať hodinu a pol. Po desiatich minútach na asfaltke sme zabočili do poľa, kde bola ledva viditeľná trať pre vozidlá. A vtedy sa začalo nadhadzovanie a natriasanie. Na moje prekvapenie bol môj žalúdok v pokoji. S pohľadom upretým do diaľky som videla všeličo zaujímavé, ako napríklad obrovských orlov, ktorí sa vzniesli z polí keď ich vystrašil hukot blížiaceho sa džípu a po chvíli sa vrhali späť k zemi, kde lovili malých hlodavcov na raňajky. Žalúdok som mala síce v poriadku, ale zato mechúru sa moc nepozdávalo natriasanie a už po pol hodine sme museli zastať a urobiť si prvú cikpauzu. Daniel, ktorý bol už dlhší čas potichu a ja som si myslela, že zaspal, vystúpil z auta úplne zelený a musel sa chvíľu poprechádzať, kým sa mu neuľavilo.

Cesta džípom na Ugchtasar

Vymenila som si miesto s Danielom, ktorému bolo zle

Cesta džípom

Vymenili sme si miesta a vzadu som pochopila, prečo bolo Danielovi tak zle. Výpary z výfuku tu boli neznesiteľné, sedadlo bolo tak vysoko, že som ledva videla cez predné sklo a natriasalo ma tu oveľa viac ako vpredu. Čím vyššie sme stúpali, míňajúc políčka s ovsom a jačmeňom a zopár stád kráv, tým horšie mi bolo a po chvíli mi opäť trebalo cikať. Išli sme už hodinu, zastavili sme už druhý krát a ešte sme neboli ani v polovici. Po tejto pauze sme sa začali štverať na vyššie a vyššie pahorky. "Cesta", ak ju tak môžem nazvať, úplne zmizla a išli sme len po žltnúcej tráve a kameňoch. Miestami sa UAZ džíp naklonil šesťdesiat stupňov do priepastí a ja doteraz nechápem, ako je možné, že sme sa niekde nevykotili. Mala som pocit, ako by sme boli v hračkárskom aute ovládanom deckom na pieskovisku.

Keď sme vystúpili na jeden ozaj strmý kopec zrazu sa vyjasnilo a obloha bola modrá, bez jediného obláčika - boli sme nad oblakmi. Išli sme cez krásne údolie, v ktorom pastieri postavili kamenné okruhy, do ktorých na noc naháňajú ovce a pred nami sa vypínal strmý svah s hadiacou sa cestou. Popri tomto svahu sa tiahol široký pás sopečných balvanov, ktorý vyzeral ako kamenný vodopád. Zdalo sa, že celý "vodopád" sa zrúti ak by sme odstránili čo len jediný balvan. Šofér nebol veľmi zhovorčivý a len keď sme sa začali škriabať na strmý svah sme pochopili, že musíme prekonať túto poslednú prekážku. Ešte stále na zadnom sedadle som si niekedy myslela, že vypadnem cez zadné okno. Mechúr som mala opäť natrasený doplna a myslela som, že mi praskne, ale zaťala som zuby a vydržala som kým sme nedošli na vrch.

Pred nami sa rozprestierala široká pláň a okolo sa týčili tri vysoké štíty. Za nami sa naskytol očarujúci pohľad na slnkom zaliate údolie, z ktorého sme vyšli. Keďže nikde v dohľade neboli veľké balvany, za ktoré by som sa mohla schovať, použila som ťah, ktorý som sa naučila v Suriname, kde bola z oboch strán cesty hustá džungľa, najjedovatejšia na svete - čupla som si za džíp. Tento ťah fungoval aj v Arménsku. Znovu sme si vymenili miesto, nevediac, že po piatich minútach hladkej jazdy budeme na mieste.

Pleso obkolesené balvanmi

Starodávne umenie

Chrobák

Na inej časti pláne, skrytej za malým vŕškom sa v lúčoch zubatého slnka trblietalo malé pleso, okolo ktorého boli roztrúsené balvany. Radi sme vystúpili z džípu a nasledovali sme Hamleta. Skákajúc z jednej skaly na druhú sme hľadali sedemtisícročné petroglyfy - kamenné obrázky. Našli sme ich plno a väčšina znázorňovala antilopy, jelene, hady, chrobáky a medvede. Pleso sme obišli a po skalách sme zostúpili k jeho hladine. Keď som do nej nazrela, zdalo sa mi, že som v nej videla plávať trilobita, hmyzoidného kôrovca, živočícha, ktorý vyhynul pred 350 miliónmi rokov. Riedkosť vzduchu, zvláštne svetlo a tajomná starodávna atmosféra tohoto miesta sa zahrávali s mojou predstavivosťou. Chceli sme sa napiť z čírej, ľadovej vody, ale Hamlet nám povedal, že nie je pitná (asi kvôli trilobitom). Pri hladine sme sa dlho nezdržali, lebo sme sa začali zabárať do mäkkého bahna a radšej sme po balvanoch preskackali na druhú stranu plesa.

Trilobit podobný tomu, ktorého som videla; zdroj grafiky: tiscalinet

S Hamletom a UAZ džípom

Had

Okolie plesa

Na druhej strane sme si uvedomili, že "vodopád" sopečných balvanov hatí pleso ako prirodzená priehrada a tým bráni tomu, aby sa rozlialo do údolia. Pred nami sa rozprestieral úchvatný výhľad na údolie a oblaky a keď sme nafotili plno fotiek vybrali sme sa späť k džípu, kde na nás čakala ešte jedna časť balvanov, ktoré sme nepreskúmali. Cestou som našla krásnu pŕhľavu a keďže Daniel nepoznal účinky tejto rastliny, rada som mu ich predviedla. Od malička som mala rada pálivý pocit popŕhlenia a túto príležitosť som si nemohla nechať ujsť.

Pŕhľava

Údolie nad oblakmi a "vodopád" sopečných kameňov

Zvláštne zobrazenie


Skupina balvanov, ktoré sme preskúmavali obsahovala nielen znázornenia zvierat. Objavili sme tu do tvrdej skaly vyrytých ľudí v rôznych situáciách. Najviac nás zaujal obrázok očividnej ženy s bujným poprsím a so šiestimi prstami na každej ruke. Dosť desivé, hlavne kvôli tomu trilobitovi.

Žena so šiestimi prstami a mojou rukou na priblíženie veľkosti

Petroglyfy

S Danielom a trblietavým plesom

Na vrchole bolo dosť zima a keďže sme tam už nemali čo iné robiť, vydali sme sa na zostup do Sisianu. Neuvedomila som si, aké hrozné bude zísť zo strmého svahu popri sopečnom kamennom vodopáde. Kým sme zišli do údolia, mala som kĺby na rukách biele ako sneh, odkrvené od toho, ako som stískala držadlo na palubnej doske. Nezabúdaj na to, že sme nemali bezpečnostné pásy.

Cesta do mesta bola dosť nezáživná, až na to, že si myslím, že som zbadala Európskeho hupú, druh vtáka, ktorého som chcela vidieť odkedy sme sa v Gambii začali zaujímať o pozorovanie vtákov. Kým však Hamlet zastavil ruské monštrum a ja som vyliezla von, vták dávno uletel a ani neviem, či to bol ten pravý. Prekvapenie na nás čakalo späť v hoteli vo forme Hamletovho honoráru, na ktorom sme sa pred jazdou nedohodli. Vypýtal si od nás 75 dolárov. Stálo to síce za to, ale raz stačilo.

Späť hoteli, roztrasení z cesty, sme sa chytro pobalili a odišli z našej izby, zamorenej hejnom múch, ktoré tam vleteli dokorán otvoreným oknom. V reštaurácii sme si na obed dali kornflexy s trvanlivým mliekom, a potom sme sa vybrali na roh ulice, na miestnu poštu, kde mali podľa recepčnej predávať pohľadnice. Keď sme vstúpili do budovy pošty, ocitli sme sa v hlbokej totalite. Za špinavým pultom lenivo sedeli štyria pracovníci obkolesení izbovými kvetinami, ktorí nás ignorovali a pozerali do blba. Okrem nás bol v miestnosti starý dedko, ktorý sa dožadoval vstupu do jednej z rozbitých telefónnych kabínok, ktoré lemovali jednu zo stien. Keď sme si vypýtali pohľadnice, s počudovaním nás poslali do inej miestnosti. Táto bola úplne prázdna až na jeden starý, rozheganý stôl a dlhú sklennú stenu s niekoľkými prepážkami. Za jednou z nich sedela žena v strednom veku. Vypýtali sme si pohľadnice a známky. Povedala, že nemá a zmizla kdesi za ďalšou stenou.

Zo Sisianu sme odišli sklamaní nedostatkom turistických služieb a dali sme sa na cestu do Jerevanu kam sme chceli doraziť pred západom slnka. Aj keď sme niekoľko krát zastavili aby sme kúpili skvelý cesnak a med a nekúpili ryby, lebo v rybníkoch chovajú len sumce, ktoré nie sú kóšer a kaprov, ktorých neznášame, do Jerevanu sme prišli kým bolo slnko ešte vysoko na oblohe.

Auto som úspešne zaparkovala pri našom dome. Vyniesli sme hore batožinu a s dobrým pocitom, že som auto doviezla bez problémov späť som išla na záchod. Keď som si dávala dolu sukňu, počula som ako niečo cinklo o misu a vzápätí čľuplo. Uvedomila som si, že keďže som nemala vrecko a nechcela som zapatrošiť kľúč a elektronické ovládanie od auta, zastrčila som si ich za gumičku sukne. Rýchlo som ich vytiahla zo záchoda, opláchla a vysušila. Keď som ovládanie vyskúšala, fungovalo. Fungovalo aj ráno, keď som auto odviezla do požičovne a fungovalo aj keď som ho pred požičovňou zamkla. Keď však päť pracovníkov požičovne auto kontrolovalo, nedarilo sa im odomknúť ho a povedali mi, že je to moja vina. Ja som im na to s kľudom odpovedala, že dva dni a aj pred piatimi minútami všetko fungovalo a nakoniec sa im auto podarilo otvoriť a nechali ma odísť. Tak ako sa náš výlet začal, ságou v autopožičovni Hertz, tak sa aj skončil.