Pracovný pohovor a domáci miláčikovia

Dobrý názov, nie? Začnem s tým prvým. Jednoducho povedané, Daniel trpí silnými alergiami a astmou. Väčšina zvierat so srsťou je pre neho potenciálne smrteľná. Ja vášnivo milujem psov (neznášam však malé plemená), skoro celý život som sa o psov starala a môj posledný pes, fúzač Ajka dodnes žije u mojej mamy. Musela som sa jej vzdať kvôli manželovi. Pohrávali sme sa s myšlienkou, že si zoženieme hypo-alergenické plemeno, ktoré sú dnes v USA bežné, ale nejako sme sa jej vzdali.

Ajka v zime, neostrihaná.

Mesiac pred naším odchodom do Arménska sme v informačnom týždenníku americkej ambasády našli inzerát o psovi, Kláre, pre ktorú hľadali adoptívnu rodinu. V inzeráte bola aj Klárina fotografia a ja som sa do nej okamžite zamilovala, lebo bola veľmi zlatá a chlpatá a presvedčila som Daniela aby sme sa s ňou stretli a možno na jej srsť alergický nebude.

HĽADÁ SA NÁHRADNÁ RODINA: Klára potrebuje domov. Má dva roky, je veĺmi inteligentná a milá. Ak máte záujem, kontaktujte Nairu na t. č. 39 21 37.

A napokon, po dvoch mesiacoch v Arménsku, som sa spojila s Klárinou majiteľkou a išli sme ju navštíviť. Neviem povedať, kto bol v žalostnejšom stave. Majiteľkin byt mal hlinené podlahy. Všade bolo plno prachu a psačích chlpov, hŕby šatstva, ale pekne zložené a poukladané na zemi, stoličkách, stole a pohovke. Klára bola špinavá, nevycvičená a očividne nezvyknutá na ľudí, lebo z nás bola veľmi rozrušená. Bola zlatá ako na fotke, ale keďže bola neobriadená a v špinavom prostredí, za päť minút Daniel začal kýchať a očerveneli mu oči. Vyšli sme z bytu a chvíľu sme sa rozprávali s Klárinou majiteľkou. Vysvitlo, že nikdy predtým nemala psa a Kláru si zadovážila len na odstrašovanie potkanov.

Zoznámenie s Klárou.

Aj keď som veľmi chcela vyslobodiť Kláru aj jej majiteľku z ich situácie, zdravý rozum prevládol a majiteľke sme povedali, že si Kláru nemôžeme vziať.

Dva dni pred odchodom na sviatky do Izraela sme sedeli na gauči v našom byte. Vonku bolo veľmi príjemne a mali sme dokorán otvorené balkónové dvere, keď sme začuli piskľavý zvuk. Daniel si myslel, že je to vták, ale ja som bola presvedčená, že je to niekoľko dňové mačiatko. Bola už noc a vonku sme nič nevideli, tak sme s tým nemohli nič urobiť.

Na druhý deň som pracovala pri mojom písacom stole s dverami na balkón dokorán, keď som znovu začula tiché mraučanie. Pozrela som sa z balkóna a pri zadnej bráne nášho domu som zbadala malé čierne mačiatko. Zišla som dolu, pozrela som sa či má niekde na okolí matku a vzala som ho domov. Bolo v žalostnom stave. Jedno z očiek sa mu ešte neotvorilo a muselo sa namočiť do cementu, lebo kožušinku malo miestami bielu, zlepenú a stvrdnutú. Viem, že mačky sa nemajú kúpať, ale musela som to risknúť, lebo cement malo v očku, zadočku a medzi vankúšikmi na labkách čo mu sťažovalo chôdzu. Odstránila som čo najviac cementu ako sa dalo, ale na niektorých miestach som musela zlepenú srsť odstrihnúť. Mačiatko som potom zabalila do uteráka a sedela som s ním vo vyhriatej izbe kým nevyschlo. Medzitým som obvolala niekoľkých ľudí a snažila som sa mu nájsť domov kým sa Daniel vrátil z práce. Nemala som však šťastie ani u koordinátorky styku s komunitou, ani u dvoch veterinárov, ktorých služby pre svoje zvieratá využívajú pracovníci ambasády.

Dala som mu teplé mliečko a potom sa zahrabalo do čistého, suchého uteráka pod ktorý som položila v mikrovlnke ohriaty želový vankúšik. S Danielom sme išli do supermarketu, kde sme kúpili mačacie žrádlo a dali sme ho mačiatku, ktoré ledva vypilo trošku mlieka, lebo bolo ešte stále zvyknuté cicať. S mačacím žrádlom nemalo problém a v momente ako malo plné bruško zaspalo.

ZACHRÁŇTE MAČIATKO - Toto zlaté mačiatko bolo nájdené opustené na ulici pokryté cementom. Žiaľ, tí čo ho našli si ho nemôžu nechať lebo trpia silnými alergiami a mačiatko je v provizórnom domove. Prosím otvorte svoje srdce a domov a adoptujte toto niekoľko týždňové mačiatko, ktoré je celé čierne s chumáčikom bielych chlpov na hrudi. S mačiatkom dostanete aj balenie suchého krmiva. Volajte Christy na t.č. 58 69 14 alebo klapku 4561.

Spojili sme sa s Danielovou kolegyňou, ktorá však mačiatko nechcela, ale povedala nám, aby sme oslovili ďalšiu kolegyňu, ktorá už vraj zachránila niekoľko pouličných mačiek. Nedvíhala mobil a tak sme zavolali do kolkovej arény, kde sme vedeli, že ten večer bude hrať ambasádnu ligu. Bola ochotná sa o mačiatko postarať kým mu nenájdeme permanentný domov, alebo aspoň kým sa nevrátime z Izraela a mačiatko po kolkovaní vyzdvihla. Do ambasádneho časopisu som napísala krátky inzerát a mačiatko, ktoré dostalo meno Simon, napokon adoptovala jedna rodina z ambasády.

Včera som mala ďalší pracovný pohovor. Časť, kde so mnou robili pohovor išla veľmi dobre, mala som pocit, že som urobila dobrý dojem, dobre som odpovedala a spýtala som sa inteligentné otázky o tejto pozícii. Po pohovore mala nasledovať „písomná“ úloha. Očakávala som, že mi dajú napísať odstavec na danú tému. Nie, za úlohu mi dali vytvoriť tabuľku v Microsoft Excel. Po vložení údajov som mala vypočítať sumu, priemer a všetky údaje napokon zoradiť od najmenšieho po najväčšie. S prvými dvoma úlohami som nemala problém, avšak kým som sa snažila zoradiť údaje, omylom som si celú tabuľku vymazala. Okamžite som sa vychytila znova ju vytvoriť, avšak vtedy vošla do miestnosti pani, ktorá ma testovala a oznámila mi, že čas na dokončenie úlohy vypršal. Vysvetlila som jej situáciu a poprosila som ju, či by som úlohu nemohla dokončiť. Ona mi hnusne odpovedala, že už ma aj tak nechala pracovať o päť minút dlhšie a mám okamžite vytlačiť čo som vytvorila.

Toto je jeden z najhorších pocitov, vedomosť, že tvoje konanie ovplyvní budúcnosť, urobíš sprostú chybu, nemáš možnosť napraviť ju a príležitosť navždy unikne. Všetko zlé je vraj na niečo dobré. Dúfam.

Nádej. Aj to je smiešna vec. Aj napriek tomu, že viem, že som to posrala a pravdepodobne ten job nedostanem, nedokážem zahasiť pocit, ktorý ma šteklí v hrudi a umlčať tichý hlások v hlave, ktorý mi vraví, že čo ak to aj ostatní uchádzači o túto prácu pobabrali a čo ak som výberovú komisiu naozaj očarila?

Po pohovore som sa stretla s Danielom. Zúfalá a so slzami v očiach som ho presvedčila, že potrebujem niečo, čo ma rozveselí a tým môže byť jedine kanárik, po ktorom som už nejaký čas túžila. Auto som odšoférovala cez celé mesto popri neohľaduplných arménskych vodičoch, v strašnej zápche, šere a lejaku, len aby som sa dostala do jediného schopného obchodu so zvieratami. Vybrala som si vtáčika, ktorý vyzeral byť najtalentovanejší, lebo už ovládal šesť rôznych melódií. Kúpila som mu tú najväčšiu klietku, semienka, hračky a kosť z kalamára, do ktorej bude ďobať a získa tak kalcium. Kanárik ešte nemá meno a pomaly si zvyká na nové prostredie. Papá, pije, kúpe sa a trošku trilkuje. Má mu trvať týždeň kým si zvykne a začne spievať ako má. Dúfam, že Daniel si naňho dovtedy zvykne a dáme mu meno. Máte nejaký návrh?

Kanárik a klietka.

Keď som ho nechala poletovať po izbe, najprv prsistál na slovníku. Intelektuál!

Na ráme obrazu.