Blesk z jasného neba: In memoriam Teta Kata a Phil Klein

Na kolenách rodiča, nahý novorodenec,
Sedel si plačúc, kým okolo teba sa všetci usmievali;
Ži tak, aby keď vnárať sa budeš do posledného spánku,
Spokojne si sa mohol usmievať, kým okolo teba všetci plačú.

Sir William Jones (1746–1794), z knihy Persian

__________________________________________________________________

Doteraz som o týchto situáciách len čítala. Dnes večer som sa v rozsahu pol hodiny dozvedela o úmrtí dvoch krásnych a výnimočných ľudí, na ktorých mi z mnohých dôvodov veľmi záležalo.

Prvá je sestra mojej babičky, moja Teta Kata. Z mojich spomienok na ňu sú najčírejšie tie na dlhé letá, ktoré sme spolu trávili na našej chalupe v Nízkych Tatrách.

Jedno leto s nami na chalupe bola Tety Katina vnučka Ema, ktorá je rovnako stará ako ja, a preto mi bola ideálnou partnerkou na hranie. Ema v tom období prechádzala zvláštnym vývinovým obdobím, kedy si o sebe myslela, že je drak, a preto na mne musela sedieť a škrtiť ma. Babička a Teta Kata mali plné ruky práce, aby ma udržali nažive.

Počas liet v Braväcove, moja teta, botanická maliarka, nielen že chodila na dlhé prechádzky, na ktorých črtala krásne hory, ale aj zbierala rôzne druhy kvetov, rastlín a húb, ktoré potom na chalupe maľovala. Raz, keď som bola malá, Teta Kata doniesla do chalupy jedovatú rastlinu, ktorú mala namaľovať do nejakej botanickej knihy, a nechala ju vo váze na kuchynskom stole. Táto rastlina sa skladá z dlhej stonky, ktorá sa končí štyrmi listami, ktoré rastú do kríža a v strede je veľká, okrúhla, tmavomodrá bobuľa. Ja som nenásytne milovala čučoriedky a mysliac si, že tá bobuľa je čučoriedka, som ju zjedla. Našťastie, moja mama si všimla chýbajúcu bobuľu a moje zafúľané ústa a duchaplne ma prinútila okamžite bobuľu vyvracať, a potom sa napiť mlieka.

Samozrejme nie všetky moje spomienky na Tetu Katu sú spojené s udalosťami, pri ktorých som skoro prišla o život. Spomínam si na ňu ako na krásnu, vždy moderne, a pri tom pohodlne oblečenú staršiu dámu. Vždy z nej sršal prenikavý intelekt, bystrý zmysel pre humor a vášnivá láska k vnúčatám, nielen k jej vlastným ale aj k mojej babičkiným. Pamätám si rodinné stretnutia v Tety Katinej záhrade nedaľeko hradu Devín, kde sme sa hrávali „Škatule, nehýbte sa“ v atmosfére v plnej sladkého života, lásky a rodinnej blízkosti.

Počas môjho detstva bolo veľmi populárne vlastniť „Pamätník“, malý, hrubý zošit v tvrdých doskách s bielymi stránkami, do ktorého majiteľovi rodiný príslušníci a priatelia kreslili obrázky na pamiatku. Desať ročné dievčatká boli veľmi pyšné na svoje pamätníky. Všade sme ich nosili so sebou, prezerali sme si ich, ukazovali sme ich kamarátkam a pretekali sme sa kto bude mať najkrajšie a kto najviac kresieb. Keď prišiel rad na Tetu Katu aby mi nečo nareslila, ako profesionálna umelkyňa mi na zvláštny, maliarsky papier namaľovala pohľad na grécku pobrežnú dedinku, ktorú potom vlepila do pamätníka. Deti, ktoré si môj pamätník prezreli mi nikdy neverili, že táto maľba je naozajstná.

Na každé narodeniny, alebo pri inej slávnostnej príležitosi som od Tety Katy dostala obraz. Ako decko som to nikdy nedokázala oceniť, ale moja mama tieto obrazy uchovávala ako poklad, a dodnes vysia v jej byte, kde sú v jej úschove. Teraz, ako dospelý človek, mám Tety Katinu maľbu magnólie, ktorú mne a Danielovi dala ako svadobný dar, zavesenú na poprednom mieste v našom domove.

Moja babička, korá je o niekoľko rokov mladšia od Tety Katy, je zdrtená. Teta Kata a babička boli najlepšie kamarátky, čo sa podľa mňa preukázalo aj v tom, ako veľmi sa na seba podobali. Keď ľudia videli ich zhodné oblečenie, skoro rovnakú výšku a ich príbuzné tváre, všetci si vždy mysleli, že sú dvojičky. Keď si v mysli premietam podobizne týchto dvoch výnimočných žien, dúfam, že raz budem ako ony. Jedna z nich nás dnes navždy opustila.


ZZZ

O odchode Dr. Phila Kleina som sa dozvedela len pol hodinu po tom, ako mi oznámili Tety Katino úmrtie. Keď som čítala ten smutný email nechcela som veriť vlasným očiam. Len dnes ráno som mu napísala email, kde som mu poďakovala za chválu môjho blogu, popísala som mu židovskú obec v Jerevane a povedala som mu, že sa teším na správy o tom, čo sa deje vo washingtonskej židovskej komunite Kešer Izrael, ktoré sa chystal začať písať.

Vždy s tichým hlasom, neobyčajne chytrým, ironickým, ale dobromyseľným vtipom, tento krehký a jemný pán na mňa urobil nesmierny dojem a som si istá, že aj na mnoho iných. S Philom a jeho šarmantnou ženou Charlotte som sa zoznámila v jedno jarné sobotňajšie ráno po šábesových bohoslužbách v synagóge Kešer Izrael. Vraj som ich tak očarila, že nielen že sa rozhodli navštíviť mňa a Daniela na Slovensku aby sme spolu mohli ísť na známy Novoročný koncert vo Viedni, ale navrhli nám aj, aby sme mali svadbu v ich krásnej záhrade. Z praktických dôvodov to nebolo možné, ale aspoň sme mali tú česť, že na našej svadbe Phil odriekol prvé dve zo siedmych svadobných požehnaní.

Počas nášho krátkeho pobytu vo Washingtone medzi Bratislavou a Gambiou sme mali tú česť, že Kleinovci nás pozvali na slávnostný obed pri príležitosti päťdesiateho výročia ich svadby. Porozprávali nám plno historiek o tom, ako Phil vyrastal na farme v štáte New York, o tom ako sa zoznámili a o ich randení a poukazovali nám fotografie z ich elegantnej svadby. To, že títo úžasní ľudia sa s nami podelili o ich intímne spomienky, spolu s ich synom Jonathanom a jeho manželkou Šulamis a tak nás zahrnuli do ich rodiny, bola jedna z najväčších pôct v mojom živote.

Počas pobytu v Gambii som s Philom korešpondovala o zaujímavých faktoch o tejto zvláštnej krajine, lebo vždy dychtil po vedeckých, zemepisných a historických kuriozitách.

Za posledný rok vo Washingtone sme s radosťou strávili s Kleinovcami niekoľko šábesových posedení. Vždy ma veľmi potešil pohľad Phila keď v sobotu ráno prišiel na bohoslužby, najmä keď bolo vonku horúco a on mal oblečený pásikavý, tmavomodro-biely krepový oblek, vždy bol perfektne upravený a dôstojný v klobúku a s paličkou. Phil pre mňa predstavoval vymierajúcu sortu novosvetských džentlemanov.

Phil dlhé roky trúbil na šófar – baraní roh pre kongregáciu Kešer Izrael. Daniel mi pripomenul, že Phil by začal na bohoslužbách trúbiť zajtra, keďže sa začal mesiac Elul, ktorý vedie k Roš Hašana (Novému Roku). Predstavujem si, že tento rok, Phil v pásikavom krepovom obleku trúbi na baraní roh pre zástupy anjelov v nebi.

Kleinovci boli medzi poslednými priateľmi, ktorých sme navštívili niekoľko hodín pred odchodom do Jerevanu, 25. júla 2006.

Rozdiely a podobnosti medzi Gambiou a Arménskom: Elektrina a tečúca voda

Náš dom v Arménsku je úple nový a z nejakého nepochopiteľného dôvodu jeho stavitelia nemysleli na inštaláciu generátora, kým dom stavali. Ak je teda výpadok elektrického prúdu, (čo je dosť časté v tejto krajine s funkčnou jadrovou elektrárňou) nemáme pohotovostný zdroj energie. Toto je druhý krát za posledné dva týždne, že nemáme elektrinu a vodu viac než štyri hodiny. V Gambii nám ambasáda poskytla a spravovala náš vlastný generátor. Tu v Arménsku ambasáda poskytuje generátory len ľuďom, ktorí bývajú v domoch a zvyšní ľudia, vrátane nás... môžu ísť do riti.

[Batéria je prázdna… ]

[O štyri hodiny neskôr...]

Za posledných nekoľko hodín som toho veľa prečítala. Zabudla som však na to, že ak nie je elektrina, nedá sa ani spláchnuť a v Arménsku nemáme bazén, z ktorého by som mohla nabrať vodu.

Veľvyslanectvo nám poskytlo úžasné bezpečnostné zariadenia, aby chránili nás, zraniteľných amerických diplomatov v cudzej zemi. Máme vysielačku, elektronický trezor, alarm a bezpečnostné svetlá pod našim balkónom. Minulý týždeň sme mali päť hodinový výpadok elektrického prúdu v strede noci. Bola totálna tma a batéria na vysielačke sa po dvoch hodinách vybila. Keby sa bolo božechráň niečo stalo, boli by sme mŕtvi a nikto by ani nevedel, že sme v nebezpečenstve. Tak to by sme mali. Keď sa nám teraz vrátil prúd, zavolal mi vedúci oddelenia všeobecnej správy a hrdo mi oznámil, že problém s elektrinou nie je v našej budove, ale v mestskej elektrárni. Nechcela som, aby si myslel, že mám „negatívny prístup“ a tak som mu nepovedala, čo som mala na jazyku: „Problém je v tom, že naša budova nemá generátor a teda je to aj problém ambasády, že nemáme elektrinu.“ Citujem z Príručky o bývaní: „Výpadok elektrického prúdu sa NEPOVAŽUJE za pohotovosť.“ Za touto vetou zabudli dopísať: „Zdochnite vy svine, zdochnite už!“

V Gambii sme popri generátoru mali dve vodovodné linky. Jedna viedla do domu z jednej z našich dvoch päťtisíc litrových nádrží, ktoré zásoboval mestský vodný zdroj. Keď sme minuli vodu v týchto nádržiach v období keď bolo v krajine veľa turistov, ktorý vyminuli mestskú vodu, pracovníci ambasády k nám prišli s malým polievacím autom a nádrže nám naplnili. Druhá vodovodná linka, tiež mestská, ale z iného zdroja, viedla do kohútika pri našom parkovacom mieste. Používali sme ju na polievanie záhrady. Táto linka bola oddelená od domácej, aby sme na polievanie rastlín nemíňali vzácnu vodu pre dom. Voda z tejto linky tiekla niekedy, keď z druhej netiekla a naopak. Raz keď domáca linka nešla, ale zo záhradnej tieklo plno vody, dotiahli sme hadicu k domu, prevliekli sme ju cez okno a poumývala som tak všetok špinavý riad.

Rozdiely a podobnosti medzi Gambiou a Arménskom: Nábytok

Ambasáda vo väčšine prípadoch poskytuje základné zariadenie pre všetky svoje diplomatické rezidencie. V niektorých krajinách sú však zamestnanci vlády Spojených Štátov zodpovední za zariadenie svojho vlastného príbytku. My sme mali doteraz to šťastie, že v Arménsku, tak ako aj v Gambii a na Slovensku ambasáda zariadila náš nový domov. Aspoň sme si to mysleli, kým sme poprvý krát nevkročili do nášho bytu v Jerevane. Oddelenie pre všeobecnú správu ambasády má svoju Bibliu, ktorá sa nazýva „Príručka o bývaní” a v nej stojí: „Vláda poskytuje a spravuje bydlisko spolu so základným zariadením a vybavením vo funkčnom stave. Príklady zariadenia sú v časti Nábytok a Spotrebiče na stranách 24 až 31.“

Ambasáda platí za náš byt vyššie nájomné ako za ostatné rezidencie, lebo byt čiastočne zariadila talianska spoločnosť, ktorá spravuje náš dom. Táto spoločnosť vlastní aj jeden hotel neďaleko od nás a nábytok v našom byte je očividne prebytočný nábytok z tohoto hotela. V nadmerných skriniach je dokonca nálepka, ktorá nás víta do Hotela Congress a odporúča nám odložiť si cennosti do trezora. Veľmi pekne im ďakujem. „Taliansky nábytok“, (ktorý podľa toho ako vyzerá, vyrobili v Poľsku pred dvadsiatimi rokmi) je vyrobený zo svetlého dreva a bielej lepenky. Ambasáda zariadila zvyšok bytu tmavým klasickým americkým nábytokom z čerešňového dreva. Tieto dva druhy nábytku sa k sebe úžasne hodia. Keď sme veľvyslanectvo požiadali, aby nám celý byt zariadili čerešňovým nábytkom, ktorý je oveľa kvalitnejší a praktickejší než „taliansky“, poslali k nám koordinátorku bývania aby sme spolu s ňou prebrali našu žiadosť.

Moje taliansko-poľské pracovné miesto


Túto ženu som skoro zabila než od nás odišla. Počas celej návštevy sa ku mne správala povýšenecky a rozprávala sa so mnou ako by Arménsko bolo môj prvý post a akoby som nevedela ako ambasádny systém funguje. Pri tom v Gambii bola jej pracovná náplň len jednou z mnohých častí môjej širokej pracovnej náplne. Keď som ju poprosila o nábytok, ktorý by sa do bytu hodil, všetky jej odpovede odporným hlasom sa začali slovami „Ale vieš, Adela, to nie je správne a podľa pravidiel...“ Oznámila mi, že nemáme očakávať, že nám vymenia niektoré kusy nábytku, lebo ich už máme, a teda prečo by ich mala ambasáda nahradiť? Pripomenula mi, že veľvyslanectvo platí nehoráznu sumu za nájomné kvôli taliansko-poľskému nábytku a nie je v ich záujme aby náš byt bol pohodlný alebo vkusne zariadený. Nakoniec ma informovala o tom, že musíme počkať kým si všetky novoprídené rodiny nevyberú, alebo nevymenia nábytok v ich rezidenciách, a potom sa uvidí čo ostalo pre nás. Už sa nemôžem dočkať.

Prečo sa nesťažujeme? Je známe, že ak sa na americkom Ministerstve zahraničných vecí na niečo človek sťažuje, nič nedosiahne, práve naopak bude mať renomé, že sa sťažuje. Musíme sa teda usmievať a dúfať, že naša trpezlivosť a pozitívny prístup dosiahnu to, čo chceme.

V Gambii bol náš veľký, ružový dom zariadený krásnym americkým nábytkom zo svetlého dreva od firmy Drexel. Náš dom bol jediný zo všetkých diplomatických rezidencií zariadený týmto nábytkom a tak sme mali monopol na tento druh nábytku z ambasádneho skladu.

Rozdiely a podobnosti medzi Gambiou a Arménskom: Bývanie

Momentálne tu sedím bez elektriny a vody a nemôžem si nespomenúť na Gambiu, kde to bolo na dennom poriadku a rozhodnem sa popísať čo v Arménsku mi pripomína, alebo nepripomína Afriku. Počítač mi oznámil, že na batérii mi zostáva hodina a tridsať-sedem minút energie, uvidím, koľko sa mi toho za ten čas podarí napísať. Akceptujem túto výzvu od počítača.

Zatiaľčo v Gambii sme bývali v obrovskom dome, tu v Arménsku nám ambasáda pridelila pomenší byt v päť poschodovej budove. Naša budova je v správe jednej talianskej firmy a vraj je to najlepšia adresa v meste. Budova je vraj odolná zemetraseniu (nemám najmenší záujem presvedčiť sa o tom, či je to pravda) a byty majú „moderné európske vybavenie a zariadenie.” To znamená malinká kuchyňa s malinkými spotrebičmi a krásne moderné kúpeľne, ktoré sú však vybavené iba sprchovacími kútmi, nie sú v nich žiadne skrinky, a do ktorých by sa ani za nič nezmestila práčka a sušička.

Geniálny zamestnanci ambasády sa teda rozhodli, že z jednej z troch spální v našom byte urobia práčovňo-kanceláriu, a popri práčke a sušičke tam buchli písací stôl, stoličku a jedinú policu na knihy pre celý byt. Hlučná sušička a výpary z práčky vytvárajú perfektný pracovný priestor. Ak by boli tieto spotrebiče umiestnené v každej kancelárii každého pracovníka každej americkej ambasády, ciele americkej vlády by sa úspešne dovŕšili vo veľmi krátkom čase. S Danielom sme sa rozhodli, že z druhej malej spálne urobíme hosťovskú izbu a kanceláriu a tretia spálňa, idiotsky zničená, ostane práčovňou a skladiskom na veci, pre ktoré nemáme iné miesto. V Gambii sme mali pri dome menšiu budovu, kde bola práčovňa, skladisko a kúpeľna pre našich domácich pomocíkov.

Pár slov o kuchyni a o tom, ako vedeniu ambasády záleží na komforte jej pracovníkov: V Gambii sme mali obrovskú kuchyňu, o ktorej sme s láskou žartovali, že je to zároveň aj náš tanečný parket. Mali sme tam nespočetné množstvo skriniek, americkú chladničku a osobitne stojacu mrazničku a veľký sporák s rúrou na pečenie. Nemali sme umývačku riadu, lebo prívod vody tam bol veľmi nespoľahlivý.

Naša kuchyňa tu v Arménsku mala pôvodne deväť skriniek (o tri menej ako v našom jednoizbovom byte vo Washingtone), jeden šuflík a asi štyridsať centimetrov kuchynského pultu. Keď sme po prvý krát vošli do kuchyne, pootvárala som všetky skrinky aby som odhadla ich veľkosť. S hrôzou som zistila, že z deviatich skriniek sú použiteľné len dve. V prvej skrinke bol totiž bojler, v druhej divné zariadenie na sušenie riadu nad dresom, tretia skrinka odhalila akýsi oranžový komín, alebo rúru, ktorá pravdepoobne odvádzala výpary zo sporáka. Vo štvrtej skrinke bola umývačka riadu a piata skrinka pod dresom obsahovala vodovodné potrubie. V šiestej skrinke je chladnička a v siedmej mraznička. Len siedma a ôsma skrinka sú na odkladanie kuchynských potrieb a riadu.

Keďže mám talianske priezvisko a manžela s talianskymi koreňmi a nepopierateľnou láskou k talianskemu jedlu (najmä syru) a kultúre, rozhodla som sa použiť tieto fakty v môj prospech pri vyjednávaní s talianskym správcom nášho domu. S Francescom som sa po prvý krát zoznámila keď prišiel vyriešiť problém, ktorý sa vyskytol v kuchyni: plamene zo sporáka topili skrinky umiestnené nad nimi. Nahodila som taliansky prízvuk a oznámila som mu, že som REN-na a môj muž je Talian z Mi-LÁ-na a stále varíme a pečieme a mám veľa kuchynských potrieb a tieto sa jednoducho nezmestia do dvoch skriniek. Zabralo to. Francesko si spomenul na svoju MAM-mu a prišlo mu ma ľúto. Na druhý deň k nám prišli Francescovi robotníci, ktorí nadvihli skrinky na jednej strane kuchyne, prerobili skinku na sušenie riadu na normálnu a na druhej strane kuchyne mi primontovali viac skriniek a pult.

Môj taliansky zážitok mal veľmi bukolické výsledky. Francesco mi namontoval skrinky a kuchynský pult na prípravu jedla. Štýlová stránka Talianska sa stratila v mojom prźvuku talianskej sedliačky, ktorej viac záleží na čerstvých maniccoti pre jej manžela ako na čižmách značky Prada, alebo Armani slnečných okuliaroch pre ňu.

Teraz mám päť nových skriniek, štyri veľké šuflíky a meter a pol pultu. Pôvodné skrinky sú krémovej farby s mramorovým pultom, nové skrinky sú zelené s dreveným pultom a majú nádych toskánskeho vidieka.

“Vitajte do našej predajne kuchynského zariadenia, môžete si vybrať z týchto dvoch štýlov.„

Keď sme sa po prvý krát stretli s veľvyslancovým zástupcom v jeho kancelárii, ukázal na dvere a povedal nám, že sú pre nás otvorené kedykoľvek budeme mať nejaký problém. Milota tohoto muža nás nadchla a rozhodli sme sa mu zveriť s problémom, ktorý zostal v našej kuchyni: rúra na pečenie nie je európskej veľkosti, ako nám bolo povedané. Je asi o polovicu menšia ako štandardná európska rúra a je to teda asi tretina americkej rúry. Veľkosť našej rúry sa dá najlepšie prirovnať k plastikovej hračkárskej rúre pre deti. V tom momente, ako sme vyjadrili našu obavu ako budem v tomto veľkom tousteri piecť náš každodenný chlieb, sa veľvyslancov zástupca vztýčil vo svojom kresle ako kobra pripravená na útok, očervenel a začal na nás kričať: „Gratulujem vám, práve ste urobli veľmi zlý prvý dojem. Sťažujete sa mi. Toto nie je jednoduché miesto a takto to tu chodí. Ak s tým neviete žiť, na čo ste sem prišli?“ Úplne zhrozená som sa pokúsila zachrániť situáciu a vysvetlila som mu, že prichádzame z Afriky, kde to bolo oveľa horšie a tam sme dostali rúru americkej veľkosti, a preto som to očakávala aj tu. Ak to však nie je možné, uspokojíme sa s tým, čo máme k dispozícii. Toto očividne šelmu upokojilo, hlavne keď som zmenila tému rozhovoru a spýtala som sa na jeho deti. Sadol si hlbšie do kresla a opäť sa k nám správal veľmi priateľsky. Po tomto stretnutí som bola šťastná, že sme si našli nového „priateľa.“

Internet v Arménsku

Este nebol ani týžden čo sme prišli žiť do Arménska a vybavila som aby nám doma nainštalovali DSL linku. Daniel má Internet v práci a ja som doma bez neho (nielen Daniela, ale hlavne Internetu) odrezaná od sveta. Na veľvyslanectve máme asociáciu zamestnancov, ktorej členmi sme sa okamžite stali, aby sme mohli využívať spektrum služieb, ktoré ponúkajú. Majú obchod s americkými potravinami, videopožičovňu, telocvičňu, krajčíra, holiča, čistiareň, atď.

Ponúkajú aj službu nainštalovania DSL liniek v tých diplomatických rezidenciách, v ktorých to kvalita telefónnych liniek dovoľuje. My máme to šťastie, že sme v novopostavenej budove a telefónne linky sú tu tie najmodernešie. Prišiel k nám zamestnanec ambasády, Avetik, otestoval linky a oznámil mi, že DSL linku už máme nainštalovanú – v miestnosti, v ktorej je práčka a sušička, a v ktorej skladujeme rôzne veci, pre ktoré nemáme iné miesto. Tak som laptop vyložila na žehliacu dosku a so svetom som komunikovala odtiaľ.

Na druhý deň mi Avetik povedal, že na to, aby som mohla DSL linku premiestniť do hosťovskej izby – kancelárie, musím zavolať Fjodora, ktorý má na starosti telekomunikácie v našom dome. Zavolala som lámanou ruštinou Fjodora, ktorý nemal šajnu o čom hovorím, ale nakoniec sľúbil že príde po druhej. Bola som veľmi prekvapená, keď o pol tretej niekto zazvonil. Boli to dvaja Fjodorovi asistenti. Tentokrát po Arménsky som im vysvetlila o čo ide. Nechápali. Zavolali Fjodorovi. Odšraubovali telefónnu zástrčku v práčovni, a potom v kancelárii. Pomenili v nich nejaké kábliky a o desať minút bola linka premenená. Internet fungoval, ale odkedy to premenili, ostatné telefónne linky v byte šuštia. Človek nemôže mať všetko.

Arménsko sa nachádza v juhozápadnej Ázii, na juhu susedí s Iránom, na východe s Azerbajdžanom, na severe s Gruzínskom a na západe s Tureckom. Hranica s Iránom je otvorená a Arménsko s ním má dobré vzťahy. Hranica s Tureckom je zatvorená, lebo Turci odmietajú priznať, že vyvraždili milión a pol Arméncov. Hranica s Azerbajdžanom je zatvorená kvôli vojne o Náhorný Karabach. Je síce prímerie, ale na hraniciach sa sem tam strieľa a dva národy sa neznášajú. Hranica s Gruzínskom je otvorená. Arménsko a Gruzínsko maju dobré, ale chladné vzťahy. Arménci si totiž dobre vychádzajú s Ruskom, Gruzínci Rusko nenávidia kvôli ich severným teritóriám (Abcházia, Južná Osetia), ktoré Rusko podporuje v ich boji o nezávislosť.

Ako politická situácia na Kaukaze ovplyvňuje môj život? Keďže Rusko susedí s Gruzínskom, sem tam im robia všeličo napriek. Niekedy keď ruskí vojaci naháňajú čečenských rebelov v priepasti Pankisi, vstúpia na gruzínske územie. Inokedy niekto na hranici vyhĺbi dieru do ropovodu, alebo plynovodu a Gruzínci to musia opravovať a Arménsko nemá plyn, alebo benzín. Minulý týždeň, potom ako som si dala doma zaviesť DSL linku, sa záhadne pokazil fibrooptický kábel na dvoch miestach v Gruzínsku. Keďže arménska internetová sieť je prepojená s iránskou a s gruzínskou a bude trvať desať až pätnásť dní, kým kábel opravia a ja mám dovtedy buď žiadne, alebo len minimálne internetové spojenie.

Pohľad z nášho zadného balkóna: telefónne káble do nášho domu sú priviazané o stromy. Možno je lepšie, že kaz je na tých v Gruzínsku.

Vtipy o Rádii Jerevan

Popri ručnej práci so mala kopec času na rozmýšľanie a dostala som nápad začať svoj vlastný blog, alebo internetovú stránku, prostredníctvom ktorých by som sa mohla deliť o svoje zážitky a názory so širším publikom. Názov blogu by mohol byť „Rádio Jerevan“ – spomienka na detstvo vo východnej Európe počas komunizmu. Rádio Jerevan bola vymyslená rádiová stanica, ktorá vysielala z Arménskej Socialistickej Republiky a bystro odpovedala na ironické otázky o politicko-sociálno-ekonomickej situácii doby. (Môj priateľ Vartan Achčjan získal grant na zhromaždenie informácií a napísanie knihy o tomto jedinečnom fenoméne humoru spoza železnej opony. Už sa veľmi teším na túto publikáciu.) Arménci o týchto vtipoch moc nevedia. Rádio Jerevan vzniklo niekde v Rusku alebo vo Východnej Európe a je známe len tam. Nasleduje niekoľko príkladov vtipov o Rádii Jerevan:

Otázka pre Rádio Jerevan: Ktoré mesto je najkrajšie?
- Jerevan.
- Koľko atómových bômb treba na zničenie najkrajšieho mesta?
- Jednu ... Oprava. Najkrajšie mesto je Moskva!



Reklama v rádii Jerevan:
"Ruské hodinky - najrýchlejšie na svete!"



Otázka pre Rádio Jerevan: Je to pravda, že v Sovietskom Zväze rastie pšenica vysoká ako telegrafné stĺpy?
- Je to pravda a môžeme hrdo povedať, že rastie dokonca aj hustejšie.



Otázka pre Rádio Jerevan: Počul som, že v Leningrade je mäso. Bude aj v Moskve?
- Áno bude, výstava je putovná.



Otázka pre Rádio Jerevan: Aký je rozdiel medzi Americkou a Sovietskou rádioaktivitou?
- Sovietska rádioaktivita je neškodná.



Otázka pre Rádio Jerevan: Kde sedí ten človek, ktorý vymýšľa vtipy o Rádii Jerevan?
- Kde sedí nevieme, ale sedí teda určite.



Tento vtip mi povedal Vartan. Je relatívne nový a vrhá nové svetlo na tento typ humoru:

Otázka pre Rádio Jerevan: Prečo v poslednej dobe nepočujeme nové vtipy o Rádii Jerevan?
- Lebo ten Žid, ktorý ich vymýšľal, umrel.



To je všetko o Rádii Jerevan, ale kým sa zaoberám témou židovského a arménskeho humoru…

Starý Arménec umiera. Leží na smrteľnej posteli obkolesený svojimi synmi. Pokúsi sa nadvihnúť a z posledného dychu ticho zašepká:
- Ochraňujte Židov!
Synovia si myslia, že dobre nepočuli a pýtajú sa:
- Čo hovoríš, papa?
- Ochraňujte Židov!
Synovia nechápu:
- Otče, ale veď my nie sme Židia, čo to hovoríš?
Otec z posledných síl odpovedá:
- Ochraňujte Židov, lebo keď skončia s nimi, začnú s nami!

Počas rokov 1915 a 1916 Turci systematicky vyvraždili milión a pol Arméncov, ktorý žili na dnešnom území východného Turecka. Keď Hitler plánoval riešenie židovskej otázky a niekto sa obával, že medzinárodná spoločnosť bude namietať, Hitler odpovedal: „A kto si pamätá Arméncov?“ Mal pravdu. Bez akýchkoľvek problémov sa mu podarilo systematicky vyvraždiť šesť miliónov Židov.

Penaženka z lepiacej pásky

13. deň v Jerevane, hlavnom meste Arménska. Ešte stále som bez práce a nevyzerá to že situácia sa bude skoro meniť. Som unudená na smrť a nemôžem si nepriznať, že som aj trochu zdeprimovaná. Mám klasické symptómy prvých pár mesiacov na novom poste: spím do poludnia, ešte stále som v pyžame, nechce sa mi ísť von z domu, chodím bezcielne po byte a buď sa pozerám na kopy vecí, ktoré nemôžem odložiť, lebo pre ne ešte nemáme miesto, alebo sa dívam von z okna, či je cez smog vidno horu Ararat. Dnes ju nevidno. Pozerám si emaily, dúfam, že budem mať plnú schránku, a potom som príliš lenivá, či zdeprimovaná odpovedať na tie, ktoré mi prišli. Sľúbim si urobiť aspoň jednu kreatívnu vec za deň a rozhodnem sa urobiť peňaženku z hrubej lepiacej pásky – zaujímavý nápad, ktorý mi ponúkla denná časť stránky Google “Ako na to”. Za tri hodiy som urobila peňaženku. Zabila som čas a vyrobila som niečo zaujímavé.

Penaženka z lepiacej pásky: