Čo jeme

Mnohí z mojich židovských priateľov mi kladú tú istú otázku o našom novom domove: „Čo tam jete?“ Nu, je to tu horšie ako som si myslela, ale prežijeme. Pred tým než sme sa definitívne rozhodli o tom, že Daniel zoberie ponuku ambasády v Jerevane sme zavolali miestnemu rabínovi. Hovorili sme s ním aj mesiac pred odchodom z Washingtonu, lebo sme mali to šťastie, že tam na pár dní prišiel na nejakú konferenciu. V oboch prípadoch sme sa s ním rozprávali o problémoch, ktoré pochopiteľne existujú v malých, neorganizovaných židovských obciach. Najpodrobnejšie sme rozoberali štyri potraviny, ktoré môžu byť kóšer len v tom prípade ak ich spracujú Židia: mäso, mlieko, syr a víno. (Chlieb je tiež problémový, ale keďže som zvyknutá piecť ho sama, je to vyriešené.)

Rabín nás uistil, že tu všetko majú: niekoľko krát do roka z Ruska príde židovský mäsiar a košerným spôsobom (jeden rez veľmi ostrým nožom a zviera je bez bolesti okamžite mŕtve) zareže niekoľko kráv a jahniat. Rabín reže kuratá aj napriek tomu, že v okolitých krajinách je vtáčia chrípka. Arménsku sa totiž zázrakom vyhýba. Povedal nám aj, že chodí na miestnu farmu, kde dojí kravy, dozerá na miestnych keď robia jogurt a pridáva do mlieka syridlo, čím vyrobí kóšer syr. Rabín nás ubezpečil, že tu je dostať kóšer hroznové produkty (víno a hroznová šťava), ktoré potrebujeme na sakramentálne účely.

Po našom príchode do Jerevanu sa o nás rabín priateľsky postaral, jedli sme u nich počas prvých troch šábesov a dali nám zopár potravín, ktoré nás mali zo začiatku uživiť: kus syra, dva poháre s lekvárom, pohár arašidového masla a fľašu barbecue omáčky, na ktorej nám hrdo ukázali kóšer značku z Ameriky. Poprosila som rabína aby nám dal aspoň trochu mlieka a jogurtu, ktorý jem denne pre jeho blahodárne acidofilné baktérie. Rabínova odpoveď nás prekvapila a zarazila: kóšer jogurt tu nedostať a ak chceme mlieko, musíme kúpiť minimálne sedemdesiat litrov, lebo keď dojí kravy tak je ho toľko. Toľko mlieka sme samozrejme kúpiť nemohli a teda z toho nič nebolo. Daniel sa nato rabína opýtal, či je tu dostať tzv. chalav stam a rabín nevedel čo to je. Keď mu Daniel vysvetlil, že niekedy je možné použiť vládne smernice o mliekárenstve ako uistenie o kóšernosti, rabín poprel existenciu tohoto názoru.

Židovský zákon, halacha, povoľuje v niektorých vyvinutých krajinách (USA, Slovensko) určitý stupeň zhovievavosti keď príde na mlieko, ktorý sa nazýva sa chalav stam (doslovne obyčajné mlieko). Nie je to však možné všade. Jednoducho povedané, nie všetky krajiny majú smernice (a ich náležité uplatňovanie), ktoré vyžadujú aby produkt označený „mlieko“ obsahoval len kravské mlieko a aby na farme (družstve? Ako sa to teraz volá?), odkiaľ mlieko pochádza, boli len kravy. Je známe, že mnohí ultraortodoxní židia, najmä Lubavičský chasidi (vrátane jerevanského rabína Bursteina) neuznávajú chalav stam, a musia preto piť tzv. chalav israel (mlieko od kravy, ktorú podojil Žid), alebo nič.

Keď sme videli, že s miestnym rabínom nepohneme začali sme svoj vlastný prieskum. Najprv sme sa pozhovárali so zástupcom amerického Ministerstva poľnohospodárstva tu v Jerevane, od ktorého sme dostali zlé správy: v Arménsku nie vládny dozor nad mliekárenským priemyslom. Arménske mliečne výrobky preto nemôžeme jesť. Keďže v obchodoch majú plno ruských potravín a v Rusku žije plno židov, rozhodli sme sa na Internete nájsť zoznam ruských kóšer potravín. A našli sme ho: desať-stranový zoznam, z ktorého sme sa nielenže dozvedeli, že ruské mlieko je chalav stam, ale je na ňom napísaných plno kóšer jogurtov a syrových pomazánok.

Do Arménska sme pred mesiacom prišli popri desiatich iných, s malou chladiacou taškou plnou zamrznutého pomletého hovädzieho a kuracích pŕs. Doteraz sme nemuseli požiadať rabína o kóšer hovädzie, ktoré tu predávajú. Na naše prekvapenie nám rabín oznámil, že kurčatá nezabíja kvôli nebezpečenstvu vtáčej chrípky. Doteraz nerozumiem tomu, prečo nám pred mesiacom a pol povedal, že tu je dostať hydina, keď to teraz nie je možné. S miestnym hovädzím sme sa oboznámili počas prvých troch šábesov v Jerevane, keď nás láskavo hostila rabínova rodina. Na každom zo šiestich obedov a večier po vynikajúcom predjedle z rýb a šalátov nasledovalo vždy rovnaké hlavné jedlo: uvarené kusy mastného, šľachovitého mäsa plného kostí s varenými zemiakmi, alebo krúpami. Očividne ruský kóšer mäsiar nevie nič o porcovaní mäsa.

Naše vlastné kuchynské potreby ešte nedorazili, a preto si musíme vystačiť s vecami, ktoré nám poskytla ambasáda. Pár hrncov, variech, tanierov, pohárov a príbor, ktoré pred nami už niekto použil, a tým pádom nie sú kóšer. Na to, aby sme niektoré z týchto vecí mohli okóšerovať sme potrebovali veľký kameň: do nekóšer hrnca dáme vodu, necháme ju zovrieť a kým vrie do nej vhodíme kameň aby sa voda preliala cez okraje a hrniec je potom kóšer. Samozrejme prvý deň v novom meste som nešla hľadať kameň, ale keďže sme boli hladní a sklo kóšerovať netreba, použili to jediné čo sme mohli použiť – instantný kuskus sme pripravli v sklenenej váze. Celý minulý mesiac som všetko varila v dvoch hrncoch s jednou varechou a fakt je, že som si na to zvykla. Čo budem robiť keď sem konečne dorazí mojich jedenásť veľkých škatúľ s kuchynskými potrebami?

Príprava kuskusu vo váze.

Arménsko je známe svojou úrodou najmä v letných mesiacoch keď sú miestne šukaner (trhy) plné ovocia a zeleniny, ktoré chutia ako z neba. Prvú nedeľu v Jerevane sme sa vybrali do najväčšej (a vraj aj najlacnejšej) tržnice, ktorá sa nazýva “Gum”. Druhú nedeľu sme preskúmali druhú najväčšiu tržnicu “Prospekt”. Majú tam všetko od ovocia a zeleniny po sušené ovocie a orechy, mäso, pekárenské výrobky, bylinky, korenia, vajcia, kvety a ryby.

Gum.

Ovocie v "Prospekte".

Ovocie a zelenina sú tu naozaj neuveriteľné, také melóny ako majú tu som naposledy ochutnala keď som bola malá – kúpene na kraji cesty medzi Sereďou a Nitrou na ceste do Braväcova. Ani sme sa neobťažovali kúpiť od rabína víno alebo hroznovú šťavu na šábes. Keďže je tu dostať šťavnaté hrozno rôznych odtieňov červenej a zelenej, jednoducho som kúpila to najchutnejšie a najšťavnatejšie a vytlačila som z neho šťavu. Mňam!

Príprava hroznovej šťavy.

V zime tu väčšinou ovocie a zeleninu nemajú a ak áno, sú veľmi drahé. Odporúčajú preto zaváranie a mrazenie. Keďže zatiaľ nemám prácu a mám kopec času zmrazila som deväť kíl jahôd, malín, černíc a broskýň.

Umývanie broskýň a príprava syrupu.

K nakrájaným broskyniam pridávam kyselinu citrónovú.

Hotový produkt.

Pokúsila som sa urobiť kvašáky. Prvá várka zhnila, pravdepodobne preto, lebo som uhorky mala v umelohmotnej nádobe (a namiesto piatich dní som ich na balkóne nechala v štyridsať stupňových horúčavách dva týždne). Teraz kvasím novú várku a dúfam, že druhý pokus sa vydarí.

Moje kvašáky.

Na šuke každý týždeň kupujem ryby. Nie sú tu také lacné ako v Gambii, kde sme žili pri oceáne, a samozrejme tunajšie ryby sú sladkovodné. Pochádzajú z arménskych jazier, najmä z jazera Sevan. Sprvu som sa obávala toho, že sladkovodné ryby budú mať „bahennú“ chuť, ktorú neznášam. Zatiaľ sme ochutnali len jeden druh ryby, po arménsky išchan, čo je druh pstruha, ktorý je vynikajúci. Keď dorazí naša veľká mraznička, nakúpim a zmrazím rôzne druhy. V Gambii som často chodila na rybí trh a odpozorovala som tam ako sa robia rybacie filety. V Gambii som to nikdy neskúsila, ale keďže tu ryby len vykuchajú a dajú mi celú rybu s chvostom, hlavou, kožou a šupinami a my máme radi len filety, musela som si ju pripraviť sama:

Zoznámte sa s išchanom.

Predtým...

...a potom.

Pár slov o arménskom chlebe lavaš. Je to veľká oválna placka tenká ako papier, do ktorej balia syr, zeleninu, jogurt, pečené mäso, ryby, čo len chceš. Chutí neutrálne ako pita a je skoro priesvitný. Lavašové cesto je z vody, múky, droždia a soli a musí byť upečené v špeciálnej peci, v ktorej nič iné nepečú. Miestny rabín povedal, že lavaš je kóšer a my sme veľmi radi. Lavaš v chladničke dlho vydrží a keď vyschne, stačí ho pokvapkať vodou, zohriať a je znovu čerstvý.

Daniel s lavašom.


Nie, v arménsku nie sú kóšer reštaurácie. Ako aj v Gambii, moja kuchyňa je miestna kóšer slovenská, čínska, indická, talianska reštaurácia a niekedy americká vývarovňa. Mäso jeme len na šábes, aby nám zásoby vydržali do konca septembra, kedy pôjdeme do Londýna osláviť Nový rok, a kde si nakúpime nové zásoby. Cez týždeň jeme len vegetariánske jedlá. Aj keď zelenina je tu veľmi dobrá, majú len niekoľko druhov: paradajky, paprika, kapusta, cukina, baklažán, mrkva, cibuľa, cesnak a zemiaky. To je všetko. V obchodoch majú pestrý výber strukovín, cestoviny a ryžu. Každý deň varím rôzne kombinácie vyššie uvedených možností: plnenú cukinu, rattatouile s ryžou, fazuľový šalát alebo čo mi napadne. Už niekoľko krát sa stalo, že môj drahý manžel sa pozrel do svojho taniera a spýtal sa: „Preboha, čo je toto?“ Mám však byť na čo hrdá – Daniel vždy doje to čo má na tanieri a vypýta si dupľu.